Deň plný radosti, smiechu a hier je za mnou, slnko zapadá za hory a na kraj sa spúšťa tma. Nie obyčajná ale tá ktorá hovorí že ničo krásne sa skončí.Kráčam popri rieke, som sám, spoločnosť mi robí len chladný vietor a mesiac svietiaci skrz zlovestný opar. Voda v rieke tečie nečujne, opatrne aby nenarušila tu krehkú atmosféru pochmúrneho večera. Z premýšľania nad vlastným osudom ma preberá hluk vôkol mosta ktorý sa vypína pár metrov ďalej. Vysoká štíhla postava s tmavými dlhými vlasmi, odetá v čiernom stojí uprostred mosta, v ruke drží cigaretu a pozerá dole. Ľudia v okolí mosta postávajú a sledujú čo sa bude diať. Vyliezam na most a kráčam k záhadnej postave a prihováram sa jej. Otáča sa ku mne a zisťujem že je to muž. Jeho tvár vyzerá ustaraná, plná vrások a smútku. Obaja tam nemo stojíme a hľadíme si do očí. Chcem ho presvedčiť aby neskákal ale slová mi uviaznu v hrdle a z úst mi vychádza len vzduch. Po chvíli na mňa kývol a skočil...
Nemohol som sa ani pohnúť, na ten pohľad nikdy nezabudnem, vravel toho viac ako všetky slová na svete. Vravel že už to viac neznesie, tú ľudskú nenávisť, zlo ktoré ovláda svet. Nikto mu už nemohol pomôcť. Zanechal po sebe len list v ktorom písal o svojom živote, o tom ako vedome konal zlo a ako ho to nakoniec všetko pohltilo. Už ďalej neuniesol ťarchu svojich skutkov.
Pred koncom zo zúfalstva stále opakoval jednú a tú istú vec stále dookola: „Ja som zviera, veď to sama vidíš, že nie som nič než zviera. Neviem hovoriť, nenaučil som sa to, neviem premýšľať, tí barbari mi zabránili, aby som sa to naučil. Ale ak je to naozaj tak... ak si vševedúca a všemohúca... poradíš si s tým sama. Pozri sa do mojej duše, tam nájdeš všetko, určite! Ja mám dušu, ľudskú dušu, a nikdy som ju nepredal! Vytiahni si odtiaľ sama, čo vlastne chcem! Nechcem predsa nič zlé. Preboha, prečo si nemôžem nič vymyslieť, prečo ma napáda stále to isté? Šťastie pre všetkých, zadarmo, a nikto nech neodíde naprázdno."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára