Chvíľka na zamyslenie

Poznáte ten pocit keď ste cely deň zavretý doma a ide večer a vy nemáte čo podniknúť? Taká úzkosť a tlak kdesi vo vnútri? Tak presne to sa mi dnes stalo, všetci išli do mesta, na chaty, alebo hocikde inde chľastať. Mne sa nechcelo tak som ostal doma, lenže čo robiť keď na mňa príde ten hore spomínaný pocit?

Behal som po dome a premýšľal jak zahnať nudu. Zase prišla ta moja iskra v hlave kvôli ktorej by bola bez prúdu polovica Európy. Tak som obliekol a vyrazil som do ulíc. Najprv som si to nasmeroval do obchodu nakúpiť dymové tyčinky (cigaretle).Z mp3ojky mi do uší hučali ladné harmonikové tóny českej skupiny Dukla Vozovna. V stánočku v miestnom nákupnom centre bola usmiata trocha roztržitá mladá slečna. Po chvíľke čakania kým uloží voľáke časopisy sa ma opýtala čo si prosím. Tak som poprosil, zaplatil dostal vytúženú krabičku fajčiva a s usmievavým želaním pekného večera sa naše cesty rozišli. Vtedy som ešte nevedel čo ma čaká. Cestou z miesta činu som hútal kam teda pôjdem. Pri mostíku cez potok ma čakal šok. Melodická hudba vychádzajúca zo slúchatiek stíchla. Neklamný dôkaz toho že som si doma nedobyl batériu v prehrávači. Znova som ju zapol a hudba hrala ďalej...
Po chvíli kráčania a 2 špačkoch som odbočil smerom k lúke neďaleko nášho domu. Keď som bol ešte malý chodievali sme sa sem hrávať so šarkanmi a občas so psom na prechádzku. Teraz tu majú stavať moderné sídlisko.
Na konci lúky sa týčili kopy zeminy ktorú sem od voľakadiaľ navozili. Približne v polke lúky ma čakali ďalšie dva šoky. Predo mnou sa rozprestierala obrovská brázda vybagrovanej zeminy dlhá cez celú lúku, hlboká asi 30cm a široká že by na nej pristálo malé športové lietadlo. Uprostred danej brázdy (alebo ako to nazvať) mi mp3ojka skapala nadobro- už som ju nezapol. Tak som si to všetko zbalil do kabelky (alebo do jak tomu hovoria niektorý-žebradla). Pár metrov za touto brázdou ma čakala ďalšia a za ňou ešte jedna. Tak už viem odkiaľ bola tá zemina na kopách. Za lúčkou sa rozprestiera malý lesík kam sme si so sestrou a s ockom chodili "za mládí" opekať. Teraz tam je len pár chodníčkov zarastených nízkymi kríkmi.
Z cestičky som odbočil na chodník do lesa. Chcel som sa pozrieť ako to tam teraz vypadá. Húštie bolo všade a tak pri prvom náznaku "čistejšieho" lesa som z nej zišiel. Prešiel som sotva pár metrov a predomnou sa zdvihla nepreniknuteľná hradba kríkov. Akoby lesík chcel schovať nejaké tajomstvo. Tak som sa pod hradbami utáboril. Na kôpku napadaného dreva som položil kabelku a dal sa do roboty. Najprv som pred sebou vyčistil kúsok zeme od lístia a papečkov. Potom som si v rukách nalámal jemne drevo (nikde nebolo raždie a nemal som pri sebe ani nožík- ach taká chyba). Položil ho na vyčistenú plôšku vybral z tašky kúsok papiera, zapaľovač a cestou som nazbieral trošku väčšejšie papeky. Pod kôpku malých papečkov som dal papier a tie väčšie som položil vedľa. Zapálil som papier ktorý horel len veľmi lenivo. Ale stačilo to drievka sa chytili a na ne som mohol položiť tie väčšie. Ohník som mal hotový bol súce iba taký malý, skromný ale mne sa páčil. Pomaly som prikladal malé drievka čo som našiel okolo seba.
Ako som tam tak sedel, sám pri ohníčku hlavou sa mi hnali rôzne myšlienky. Najviac mi učarovala tá v ktorej sa pojednávalo o duchovne v živote človeka. Neboli to žiadne keci o Ježišovi, Alahovi , Budhovi ani nikom inom. Bolo to o tom čo je v nás, v stromoch ktorých drevo horelo v mojom ohníku, o zemi na ktorej som sedel, o prírode.
Premýšľal som o ľuďoch ktorý možno uvažujú nad tým istým čo ja. O ľuďoch ktorý zažili niečo podobné, o ľuďoch ktorý to možno nikdy nezažijú. O tom čo tu bolo, je a čo bude...
Z neďalekej lúčky zaznel štekot psa čo ma hneď prebralo z môjho filozofovania. Bola už tma, ohník doháral, muchy štípali. Zbalil som si svoje veci zahasil oheň a šiel som domov, cez starý zarastený les, cez lúčku na ktorej vyrastie nové sídlisko. Rovno do betónového územia kde príroda zasiahne len zriedka a aj to len tam kde jej ľudia dovolia...

Niekedy stačí na zahnanie nudy len malý výlet.



S ešte stále horiacim ohníkom v duši, Raduško